Milovať oboch sa nedá- 1.časť

31. října 2011 v 14:16 | Ceruzka |  Moja minulosť- MH
Volám sa Zuzka, mám 16 rokov, chodím na gymnázium a bývam v malom mestečku na Východe Slovenska. Je mi nanič. V poslednom čase je mi tak stále. Asi odvtedy čo mi ocko povedal tú blbú vetu.
"Budeme sa sťahovať."
"Čoo?? Kedy? Kde? Prečo? " skríkla som.
"Pomaly. Do Liptovského Mikuláša, o 2 týždne a preto lebo lebo všetka naša rodina býva na západe a my sme veľmi ďaleko od nich. Teraz budeme bývať bližšie pri starkej a pri tvojich tetách a ujoch "
Nič som nato nepovedala, len som so slzami v očiach išla do izby. A takto to uz robím týždeň. Ked prídem zo školy, idem hneď do izby. Ani vonku uz nechodím, pretože sa mi nechce. Ked som to oznámila mojej naj kamoške Pavlíne, začala pišťat a skákať.
"Čo je? Prečo sa tak tešíš?" čudovala som sa.
"Veď sa ideš sťahovať do LM ! " skríkla na mňa.
"Noa? " vôbec ma nenapadlo prečo je ten LM taký výnimočný.
"Martin Harich !!! " skríkla na mňa. "Však ťa budem môcť navštevovať?"
"No, super. Už musím ísť." a išla som rýchlo preč, lebo by som sa rozplakala keby som tam ostala. Tak ona sa teší že ja idem do LM, kde nikoho nepoznám a ešte tam má byť aj ten jej Harich. Ešteže Luky reagovat inak.
"Och láska, ľúbim ťa."
"Aj ja teba. Však sa nerozídeme?" hlesla som.
"Nie ! Ako ťa to mohlo napadnúť?"
"Budeme si písať listy?"navrhla som tento romantický sposob dorozumievania.
"Super nápad."
Keď teraz nato tak spomínam, kotúľajú sa mi slzy po tvári. Pustím si moju najobľúbenejšiu pesničku Green day-21 guns a slzám a myšlienkam nechám voľný priebeh. Onedlho zaspím.

O týždeň: "Tak, a sme tu!" povie zrazu mamka a tým ma vytrhne z premýšľania.
"Čo ?! " skričím a vyvaľujem okále na dom predo mnou. Je krásny, veľký s veľkou záhradou a vyzerá to tak, že dnu bude aj podkrovná izba, samozrejme pre mňa. O tomto som vždy snívala. Vystupujem z auta a idem za rodičmy, ktorí už odomykajú vchodové dvere. Takže toto bude môj nový domov, pomyslím si a s úsmevom na tvári si prezerám dom. Aj z dnu je krásny, všetky izby sú také veľké. Nakoniec zakotvím v tej svojej, kde už mám nábytok a pustím sa do vybaľovania. Začnem skriňou, pomyslím si a už aj vyberám z vreca svoje obľúbené rifle a ukladám ich do skrine. Rodičia medzitým išli pre ďalšie veci a tak ostávam sama v tomto veľkom dome. Vybaľovanie je však hrozne nudné a tak zase rozmýšľam ako tu bude, či si tu najdem kamarátky a či tu stretnem toho Haricha. Zrazu zbadám tričko, ktorésom mala na sebe pred dvoma dňami. Spomeniem si na ten deň. Bol to Pondelok, môj posledný deň v starej škole. Spolužiaci mi urobili rozlúčkovú párty. Bolo to veľmi krásne, plakali všetci, dokonca aj tí, s ktorími sme sa nemali veľmi v láske. A ten darček na rozlúčku ! Dostala som album fotiek na ktorom sú fotky od prímy až po sextu. Keď si nato spomeniem, zase sa mi tlačia slzy do očí. Tričko mám v ruke, kvapkajú mi naň slzy a ja zase spomínam, ako mi bolo dobre v Sabinove. Tak som sa zamyslela, že som si ani nevšimla, že niekto zvoní. Rýchlo odhodím tričko a s červenými očami utekám dolu. Rozmýšľam kto to môže byť, keď tu nikoho nepoznám. Váhavo pozriem na kľučku vchodových dverí a po niekoľkých sekundách ju stlačím.



 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama