Listopad 2011

Sláva rozbitým chodníkom-dvanásta časť

30. listopadu 2011 v 19:18 Sláva rozbitým chodníkom
Dvanásta časť

"Baby, ktorá z vás je tu ešte panna?" opýta sa Mima, keď chystáme jedlo.
"Ja." Poviem celkom automaticky a čakám že sa ešte niekto pridá. Očerveniem, keď si uvedomím, že som jediná.
"Maja? Eli?" spýtam sa začudovane. Eli sa iba tajomne usmeje a Maja očervenie.
"To nie je možné!" zvolám a všetky sa rozosmejeme.
"Tak sa priprav nato, že sa to zmEní." Povie Mima, keď sa dosmejeme.
"Super." Poviem a všetku svoju pozornosť venujem krájaniu paradajky .
Zrazu do kuchyne vbehnú chalani.
"Ááá" nesie sa kuchyňou ich bojový pokrik. Nečakene sa ocitnem v Igorovom náručí. Keď sa pozriem na ostatné baby, zistím že oni sú tiež na rukách a chalani s nimi utekajú von. Začnem pišťať keď zbadám že Igor ich nasleduje.Po chvíli zistím že ideme ku jazeru.
"Igor prosím ťa! Zmiluj sa nado mnou!" skričí keď mo dôjde ich úmysel.
"Nemám tu veľa vecí! Prosím." ZvoLám z posledných síl. S hrôzou sledujem ako Patrik hodil Maju do vody.
"No a čo zato?" spýta sa Igor a ja si uvedomím že sme zastali. Využijem to nato aby som sa mu vymanila z náručia.
"Hej! Chalani, pomóc.!" Skričí keď zistí že už nie som v jeho náručí.
"Ľúbim ťa." Poviem mu a hodím sa mu okolo krku. Nečakal to, preto akože spadne a stiahne so sebou aj mňa. Spadnem rovno naňho a on sa na mňa krásne usmeje. Bez váhania ho vášnivo pobozkám. ♥

Asi milujem toho nesprávneho- 8. diel

30. listopadu 2011 v 18:12 | Zuzka |  Asi milujem toho nesprávneho
Tak tu je ďalší diel
8. diel
Ach bože, dnes je sobota a mamka s ockom opäť odišli do babky a my s Romanom sme mali doma poupratovať. Celé upratovanie ostalo ako inak na mne, lebo Roman zmizol na skúšku hneď ako sa dozvedel o upratovaní. Celé ráno som upratovala až som poriadne vyhladla, tak som šla uvariť si ľahký obed. Keď som sa najedla pokračovala som v upratovaní hore, ale Romanovu izbu som naschvál vynechala, je to taká menšia pomsta za to, že sa vyparil. Asi okolo 15:30 som konečne skončila. Sadla som si ku telke, vyložila nohy a pozerala telku. Okolo 17:00 sa objavil doma Roman. Už keď som počula kroky na poschodie vyčaril sa mi na tvári úsmev. Vedela som, že bude mať nervy. "To čo je?" skričal zrazu a ja som sa už neudržala a začala sa na celé kolo smiať. "Eli ty malá potvorka, ty si mi nepoupratovala izbu!" zbehol dole do obývačky. "Veď ty uvidíš" povedal, hodil sa po mne a začal ma tak štekliť, že som sa skoro počurala. "To je pomsta" usmiala som sa, keď konečne prestal. "A začo?" "Zato, že si ma tu nechal samú a ja som musela sama upratovať" zasmiala som sa. "Ty jedna" usmial sa a začal ma štekliť opäť. Teraz som sa už váľala po zemi, ale on nie a nie prestať. "Roman prestaň" zafňukala som. "Roman" zafňukala som opäť, keď nechcel prestať. V tom prišli naši. Keď nás uvideli ako sa váľame od smiechu a Roman ma šteklí, tak mamka prehodila "To čo vy tu stvárate?" spýtala sa s úsmevom na tvári. "Keď ona je zlá a nepoupratovala mi izbu" začal Roman. "Takže ťa tu zase nechal samú?" pozrela sa na mňa. "Hej, musela som to tu poupratovať sama a on? Ako veľký frajer si odišiel" hodila som po ňom na oko urazený pohľad. Potom sme sa opäť začali smiať. "Tak ako chceš Roman, koláč od babky dostane len Eli" povedala a mne hneď začali tiecť slinky. Predstava, že babka urobila môj obľúbený koláč, do ktorého sa o chvíľu zahryznem, no proste musela som sa rozutekať za ockom, ktorý koláč držal v krabičke v ruke. "Ale to nie je fér, ja som musel na skúšku" povedal, keď zistil, že sa napchávam aj jeho obľúbeným koláčom. "Mami! Si zákerná!" povedal. Ja som si ho pred ním vychutnávala a smiala sa. Keď mi chcel ukradnúť koláč z krabičky len som mu klepla po prstoch, haha. Nakoniec som mu dala, lebo sa na mňa pozeral takými psími očami, že sa proste nedalo odolať. Večer mi ešte zavolala Simča, ktorá ma pozvala do jedného vychýreného baru v Nitre zajtra. Súhlasila som, lebo zajtra aj tak nebude čo robiť. Potom sme si ešte s Romanom spravili pukance a pozreli DVD. Spať som šla asi okolo 23:00. Ráno som sa zobudila okolo 10:00 a raňajky ma už čakali na stole. Spravila mi ich mamka rovnako ako Romanovi. Vie kedy ma potešiť. Roman bol tiež mierne prekvapený, keď uvidel, že má raňajky na stole. "To čo? To už máme nejakého robota, ktorý sa o nás stará či čo?" spýtal sa len čo to uvidel. "To ti už nemôžem urobiť ani raňajky?" spýtala sa na oko urazená mamka.

Ajáj!!!

30. listopadu 2011 v 13:46 | Zuzka |  Fanfiction-odkazy
No... tú školskú z matiky, to som proste zvorala, keď budem mať 3 tak budem neskutočne šťastná... a aby toho dnes nebolo málo tak nám musel rypnúť malú písomku aj z fyziky... zbožňujem tú jeho vetu "Vyberieme si papieriky" preto by som ho dokázala zabiť!!!! a dnes ešte rodičovské takže sa môžete chystať na môj pohreb..... Keď to náhodou prežijem tak zajtra pribudne nová ff-ka.. tešíte sa?

Asi milujem toho nesprávneho- 7. diel

29. listopadu 2011 v 19:54 | Zuzka |  Asi milujem toho nesprávneho
No takže... na matiku nie som veľmi pripravená, ale už mi z toho šibe.. sedela som nad tým 2 hodiny a už viac nemienim a pridávam ďalší diel
7. diel
Najedli sme sa ja, Roman a Igor a postupne prišli aj ostatní. Keď prišli Paťo a Anička, ruka v ruke, radšej som zdúchla do kúpeľne. "Čo sa jej stalo?" začula som Paťov hlas. "Ale nič" povedal Roman. V kúpeľni som si poriadne umyla tvár a zmizla v izbe. Keď všetci dojedli pozbierala som zo stola a začala umývať riady. Potom sa už všetci pobrali preč, že nechcú viac otravovať, takže som sa bola rozlúčiť. So všetkými som sa poobjímala a nakoniec som si nechala Paťa. S ním sa mi lúčilo najťažšie. Nakoniec som ho iba objala a odišla doumývať riady. Neskôr prišli domov aj naši, ktorí keď uvideli ten neporiadok v obývačke, ktorí sme s Romanom ešte nestihli poupratovať, tak ich skoro trafilo. Nič sme s Romanom nehovorili a pustili sme do upratovania. Skončili sme dosť neskoro a ja som sa šla učiť. Večer sa mi nechcelo ísť dole, tak som zostala v izbe, pustila si mp3 a spala. Asi okolo 22:00 som vstala, šla sa umyť a naspäť do postele. Ráno som zase skoro nestihla autobus a do školy som prišla po zvonení. Za to som schytala peknú prednášku od triednej a poobede šla domov. Po ceste som dnes nestretla Paťa, ale vedela som, že ho nestretnem, lebo akurát mali skúšku. Nasadila som si slúchadlá a šla domov. Večer sme ešte šli so Simčou do Nitry povymetať bary a poriadne si zatancovať. V noci som sa vracala domov dosť neskoro a pre tento krát som dostala prednášku od našich. No čo už, dnes mám prednáškový deň. Ďalší deň bola v škole hrôza. Večer, teda lepšie povedané v noci, sa mi už nechcelo učiť takže dnes v škole som vedela taký veľký prd. Po ceste zo školy mi srdce zaplesalo, lebo som ho opäť stretla. Dnes sme spolu išli trochu dlhšie, lebo dnes nešiel za Aničkou. Skoro som sa od neho zabudla odpojiť a zastaviť na zastávke. Nechýbalo veľa a idem s ním ďalej. O chvíľu mi prišiel autobus a ja som sa vybrala celá šťastná domov. Doma som celý večer presedela pri zošitoch, lebo som vedela, že zajtra ma všetci vyvolajú. A nezmýlila som sa veľmi. V škole ma vyvolali iba z 3 predmetov. A dostala som dobré známky, muhehe. Avšak som sa musela tváriť smutne, lebo Simča dostala zlú známku a nechcela som byť taká škodoradostná. Potom som Simču pozvala k nám na kávu, aby som ju aspoň trochu rozveselila, ale Simča odmietla, že sa musí učiť, aby to zajtra nedopadlo tak zle ako dnes. No nič, kávu som si dala doma aspoň s Romanom. Štvrtok a piatok prebehli celkom v pohode, ale tá otrava nazvaná Mišo ma stále otravovala. V piatok večer som bola na ďalšom koncerte, ale neužila som si ho až tak, lebo keď boli chalani pri mne a mne sa podarilo celkom upokojiť objavila sa pri mne jedna školská pipka a hneď bola mojou najväčšou kamoškou. Potom sa začala vešať po Romanovi, ktorému to prve nevadilo, ale potom ju odstrčil. Ešteže mu zaplo, lebo dnes by sa zobudil v jej silnom zovretí.

Sláva rozbitým chodníkom-jedenásta časť

29. listopadu 2011 v 19:29 | Ceruzka |  Sláva rozbitým chodníkom
Zasa jeden z tých mojich nudných dielov...

Jedenásta časť
"Kde sú ostatný?" spýtam sa, keď nasadnem do auta a ňom zbadám iba Maju s Paťom a Igora.
"Ostatný idú druhým autom. Sú za nami." Odvetí mi Igor a ja sa pozriem dozadu. Tam sedí Maja s Paťom, no keď zaostrím pohľad na zadné sklo, všimnem si ďalšie auto. Cestou sa ešte zastavíme kúpiť aperitív a nejaké to jedlo. Cestou nás Roman s Eli a Paľo s Mimou obehnú, takže na chatu prídeme, keĎ už oni vystupujú z auta a ktovie prečo, ponáhľajú sa dnu. Vtedy mi to svitne.
"Igor! Musíme si obsadiť izbu!" skríknem a vydesene sa naňho pozriem. On razom vyskočí a uteká do chaty. O sekundu neskôr sa spamätá aj Paťo, no už je neskoro. Izby sú len tri, takže Maja a Paťom budú musieť spať v obývačke na gauči. :P
S úsmevom vyberám veci z auta a chlapci ich nosia. Pozorujem pritom okolie chaty. Pred chatou je terasa, menšie ohnisko a neďaleko chaty jazero.
"Čo budeme teraz robiť?" napadne Maju, keď všetko ponosíme do izieb.
"Neviem." Odvetím a čakám na návrhy ostatných.
"Môžeme sa ísť okúpať." Navrhne Igor a šibalsky na mňa žmurkne.
"Dobre." Zhodneme sa všetci.
"Baby urobia niečo na jedenie a my poďme pripraviť drevo na večernú opekačku." Povie Roman a každý sa dá do práce.

Nenavidím matiku!!!

29. listopadu 2011 v 16:15 | Zuzka |  Fanfiction-odkazy
Chcem sa vám za dnes ospravedlniť, ale zajtra nás čaká ťažký test z matiky, takže sa musím učiť a keď sa mi dneska podarí vôbec naučiť čo mi potrvá dosť dlho, tak tu pridám ff-ku... S pozdravom Zuzka...

Sláva rozbitým chodníkom-desiata časť

28. listopadu 2011 v 19:16 | Ceruzka |  Sláva rozbitým chodníkom
Desiata časť
V Úľanoch sa mi býva báječne. Lepšie ako v Nových Zámkoch. V škole mi to ide dobre, s Majou sme veľmi dobré kamarátky, Igora ľúbim celým srdcom ale jediné čo ma mrzí je to, že odvtedy čo som odišla z NZ, Zuzka sa mi neozvala. Neviem o nej nič. Na facebooku si ma odobrala z priateľov a preto som jej nič nepísala. Zato tu, v Úľanoch sa z nás stala dokonalá partia. Ja s Igorom, Maja s Paťom, Paľo s Mimou a Roman... ten si našiel novú frajerku. Volá sa Eli a už od prvého dňa čo nám ju Roman prdstavil ju mám rada. Je super vo všetkých smeroch a vyzerá to tak že Roman ju má rád.
V takomto duchu som prežila aj posledný mesiac, ktorí nás delil od prázdnin. Na tie som sa veľmi tešila, pretože sme sa dohodli, že pôjdeme na chatu. Jedinú voľnú chatu v okolí sme zohnali hneď, no iba na štyri dni. Chalani vravia že to stačí, ale ja som chcela ísť aspoň na týždeň. Nevadí, pomyslela som si, hlavne že tam bude aj Igor.
A tak som sa celá nedočkavá v nedeľu večer začala baliť. Bála som sa, že ani nezaspím, tak som sa tešila. Ale ani som nevedela ako, a ráno som sa zobudila na hlasné štebotanie vtákov. Raňajky som do seba nahádzala bleskovou rýchlosťou a keď okolo desiatej zazvonil zvonček, už som stála v predsieni a počúvala kázne rodičov.
"A neže sa tan veľmi opijete!" zvolá mamka.
"Dúfam že vieš čo sa patrí a nevyspíš sa so všetkými!" zvolá zas ocko.
"A v noci sa dobre obleč. Noci sú ešte chladné!" Zvolá mamka.
"A používaj kondómy!" zvolá zasa ocko.
"Stop!" zastavím to prekrikovanie sa. "Nebojte dám na seba pozor." Poviem a vlepím im bozky na líca.

Láska na nečakanom mieste- 7. diel {KONIEC}

28. listopadu 2011 v 15:11 | Zuzka |  Láska na nečakanom mieste
Je to už len pár riadkov, a chcem poďakovať najmä Tynke, ktorá to tu komentovala o stošesť... neviem či mám napísať pokračovanie, ale myslím si že nie... Toto je moja úplne prvá ff-ka, ktorú som písala ešte strašne dávno, takže som to trochu nevyrátala na diely, ďakujem za všetky komenty, lebo naozaj potešili a som rada že ste tu ff-ku čítali, lebo mi nepríde dobrá... S pozdravom Zuzka...
Posledný diel:
Ráno som sa zobudila v jeho náručí. Ešte krásne spal . Jeho dlhé vlasy ma šteklili na tvári. Zrazu sa zobudil "Elinka, láska moja už si hore? " "Už niekoľko minút." Dal mi pusu a vstali sme. Zišla som dole kde boli Paťo a Pali aj s opicou. "Opica čo?" zasmiala som sa . " Len sa smej,však ono ťa to prejde " povedal Pali. Dole prišli Igy a Zuzka ruka v ruke. "Vy spolu ...?" "Hej" usmiala sa Zuzka. Igy jej dal pusu a zmizol kdesi . Prišiel Roman. "Elí láska mojá!" zvrešťal na celú chatu a pobozkal ma. "Nekrič lebo mi prasknú bubienky" ozval sa Pali. " Vy spolu...?"ozval sa Paťo "Hej" povedal Roman. A tak sme boli spolu a prišiel Silvester. Tesne pred polnocou vyšli chalani von a vystrieľali ohňostroj . Presne o 00:00 som dostala prvoročnú pusu a Zuzka tiež. Všetci sme si pripili. Po Silvestri sme už mali všetci opicu . 2.1. sme išli domov. A takto sme boli spolu ja a Roman A Zuzka a Igy . Nakoniec som bola rada , že sme sa vrátili s rodinou na Slovensko, pretože som tu našla skvelých kamošov a svoju celoživotnú lásku Romana .
The end.

Asi milujem toho nesprávneho- 6. diel

28. listopadu 2011 v 15:02 | Zuzka |  Asi milujem toho nesprávneho
Takže... Po dlhom čase tu máte opäť ďalší diel...
6. diel
Ráno som sa zobudila dosť skoro. Išla som sa poriadne umyť a urobiť si raňajky. Najedla som sa, obliekla a ledva som to stihla na autobus do tej hnusnej inštitúcie s názvom škola. Dnes, keď som išla po známej trase ma našťastie nezastavil ten odporný Mišo ,takže to bolo konečne normálne ráno. Pred školou ma ako vždy čakala Simča a šli sme spolu do vnútra. Bol to ten z tých horších dní, pretože som dostala zlú známku, na chodbe ma zastavilo pár tých školských pipiek ako inač kvôli môjmu bratovi, po ceste na autobus som nestretla Paťa a doma som zistila, že Roman odchádza do Česka na koncert a vráti sa až o štyri dni. No čo už nejako to snáď prežijem. Po ďalšie dni ma pri živote držala len Simča. Chalani sa z Česka nakoniec vrátili až v piatok, takže som sa dosť unudila za celý týždeň. Na moje veľké šťastie Roman zavolal všetkých chalanov z kapely zajtra na žúrku a našich vyhnal spať k babke. Celý ďalší deň som sa tešila na večer. O tretej všetci prišli, ale na moju veľkú smolu prišla aj Anička. No čo už. Prve sme trochu pili, potom sme sa všetci uchechtávali na všetkom a nakoniec som zaspala Romanovi v náručí. Igor zaspal na zemi pod nami, mi sme totiž zaspali na gauči. Paľo zaspal na tom druhom gauči a Paťo s Aničkou zaspali v objatí tiež na zemi. Ráno som sa zobudila ako prvá, takže som sa chystala vymaniť z Romanovho zovretia a ísť sa umyť a najesť, lenže po ceste som skoro zapučila Igora a keď som si všimla Paťa a Aničku ako spolu spali v náručí s úsmevmi na tvárach bolo mi do plaču. Našťastie sa mi podarilo ovládnuť a nerozplakala som sa. Umyla som sa celkom rýchlo nato, že mi hlava dosť trešťala. Prišla som do kuchyne a začala nám všetkým robiť raňajky. Za chvíľu sa v kuchyni objavil Igor. "Bré ránko" povedal. "Aj tebe" povedala som. "Aú to bolí" zafňukal. "Hlava?" "Nie, telo budem musieť obmedziť spanie na zemi" zasmial sa. Oprel sa o linku a sledoval ma. "Eli nechcel som sa ťa to pýtať pred Romanom, ale čo sa stalo, lebo v poslednej dobe sa správaš dosť divne" začal. "Nič nič" začala som zahovárať. "Prečo?" spýtala som sa. "Nehovor mi také somariny, poznám ťa už priveľmi dlho nato, aby som vedel kedy si v pohode a kedy nie." "Veď ty si vlastne môj náhradný brat" povedala som a usmiala sa. "A proste nerieš to, teraz prechádzam trochu blbým obdobím, lebo som nešťastne zamilovaná" povedala som a pri posledných slovách mi vybehli slzy. "Prepáč nechcel som byť otravný, poď sem" povedal a objal ma. "Tak počkať vy dvaja... spolu?" spýtal sa Roman, ktorý práve vrazil do kuchyne. "Nie" začali sme obidvaja naraz. "Hej jasne a toto bolo potom čo?" "Kamarátske objatie" povedal Igor. "Igor je mi totižto ako náhradný brat" povedala som. "Jasne" povedal Roman a pobral sa do kúpeľne. Ja som zatiaľ urobila raňajky.

Konečne máme net!

27. listopadu 2011 v 20:45 | zuzka |  Fanfiction-odkazy
Tak... konečne máme doma internet, len dúfam že sa nepo..... zase!!!! ale mám pre vás pár info... a to že opäť tu budú diely Asi milujem toho nesprávneho a Láska na nečakanom mieste.... a začala som písať úplne novú ff-ku, ktorej prvý diel pribudne 1. decembra, pretože je to trošku spojené so zimou... bude sa volať Jedno spadnutie ti nemusí priniesť iba vyvŕtnutý členok... S pozdravom Zuzka...

Sláva rozbitým chodníkom-deviata časť

27. listopadu 2011 v 17:07 | Ceruzka |  Sláva rozbitým chodníkom
Deviata časť
"Čooo?"
"No, vlastne je to pre takú hlúposť. Včera sme boli spolu vonku a nevedeli sme sa dohodnúť kde pôjdeme. Ja som chcela ísť na pizzu a on do mekáča. Povedala som mu, že pizza je taká symbolická, lebo prvýkrát sme sa stretli práve na pizzi. On nato, že vždy chodíme na pizzu. S potom sme sa ešte nejaký čas hádali, keď mi povedal, že som hrozne sebecká a že vôbec nechápe ako to ty môžeš so mnou vydržať. A ja som mu nato povedala iba: Je koniec. Keď mi nevieš ustúpiť, tak choď do riti! A najviac ma na tom mrí to, že sme sa rozišli pre taký blbý dôvod. Jak malé deti." Uzavrela to.
"Och, je mi to ľúto. Neboj, prídu aj iný." Povedala som vyvedená z miery.
"Ja som si bola na 100% istá, že mi zavolá a všetko bude okey." Povedala s plačom. Prvýkrát v živote som ju videla plakať. Asi jej na Romanovi fakt záležalo, napadne ma a obijmem ju.
Nasledujúce tri týždne sa nediali také zaujímavé veci. Až na pár podrobností. Presťahovali sme sa do Úľan, Zuzka sa na mňa do smrti nahnevala a moji rodičia čakajú bábätko. Tá posledná vec ma dostala asi najviac, veď popravde už nie sú najmladší. Napriek tomu sa však na bábätko teším.
Hneď ako som sa vybalila, bežala som von. Samozrejme s Igorom.
"Ahoj láska." Pozdravil a vzal ma do náručia.
"Chýbal si mi." Napadlo ma keď som si pripomenula na chuť jeho bozkov.
"Aj ty mne. Poď, ukážem ti dedinu." Povedal a ťahal ma preč. Po desiatich minútach sme došli pred akúsi budovu, pri ktorej bola aj taká menšia lavička a pár stromov.
"Toto je obecný úrad." Ukázal na tú budovu a ťahal ma na lavičku.
"Čo je? Bolia ťa nohy?" nechápavo som naňho pozrela.
"Nie, ale toto ma nebaví." Povedal unudene.
"Aha, a čo ťa baví?" spýtala som sa a koketne som sa na neho usmiala.
"Toto." Povedal so šibalským úsmevom a začal ma bozkávať.

Sláva rozbitým chodníkom-ôsma časť

26. listopadu 2011 v 19:25 | Ceruzka |  Sláva rozbitým chodníkom
Ôsma časť
"Ahoj, si doma? Môžem prísť?"
"Čaves, konečne si sa ozvala. Samozrejme príď, musím ti niečo povedať."
" Aj ja. O pol hodiny som u teba." poviem a zložím. A tak o pol hodiny klopem na jej dvere.
"Čaves, mám kopu noviniek, ktoré ti musím povedať." Poviem a s rozpakmi sledujem jej tvár. Oči má červené, akoby celú noc preplakala, no jej ústa sa smejú.
"Áno, hlavne mi vysvetli prečo si celý týždeň nechodila do školy."
A tak som rozprávala, rozprávala a rozprávala. Všetko sa zo mňa len tak valilo a čudovala som sa, kde sa to všetko vo mne nabralo. Všetky tie pocity, myšlienky, skutky. Povedala som jej všetko, počnúc babkinou smrťou, cez Igora, končiac sťahovaním. Keď som skončila, uvedomila som si, že mi to padlo dobre, takto sa vyrozprávať.
"Čooo?" bola jej reakcia a ja som sa len usmiala. "Veď to je hrozné! Čo tu budem sama robiť?!" skríkla s hystériou v hlase. Nič som nato nepovedala. Mala som pocit, že keď prehovorím, rozplačem sa. Prečo musí byť taká sebecká ?
"A kde to vlastne ideš?"
"Do Úľan. O tri týždne." Povedala som a cítila som, že sa mi oči začínajú plniť slzami. Neviem prečo som sa rozplakala, pravdepodobne ma dostala jej reakcia.
"Neboj sa. Ja to zvládnem." povedala ma a objala ma. Toto ma rozosmialo.
"Spomínam si, že aj ty si mi chcela niečo povedať." Napadlo ma zrazu a Zuzka sa ešte viac zachmúrila.
"Och, už som skoro nato aj zabudla."
"Noo, takže..."
"Rozišla som sa s Romanom." Povedala akoby nič, no mňa neoklamala.

Milovať oboch sa nedá- 4.časť

25. listopadu 2011 v 19:18 | Ceruzka |  Moja minulosť- MH
4. časť

Och, konečne sa skončilo to utrpenie, pomyslím si keď sa v šatni, a´la sardinka, prezúvam. Už som sa spamätala z toho trápneho stretnutia a Martinom Harichom, no stále ma trápi to, čo robilo moje srdce. S takouto myšlienkou akurát vychádzam zo školy, keď si pri schodoch všimnem Martina Haricha s tým jeho klaviristom Marekom. Idú ku mne a moje srdce znovu začne šalieť.
"Ahoj" hovorí Martin " Dnes sme sa trošku blbo zoznámili. Ja som Martin a toto je Marek."
"Čavte, ja som Zuzka."
"Vážne?" hovorí Marek so smiechom " Martin má teraz novú gitaru a volá sa Zuzy."
"Och ..!! .. Kamoška" hovorím a pri tom slove sa mi tvár zachmúri "ťa miluje spomínala mi, že máš veľmi rád gitary." Martin sa len usmeje a Marek sa ma pýta " Kde vlastne bývaš?"
" V Stošiciach."
" To je super." Prehovorí Martin a usmeje sa. Už viem prečo je Pavla doňho taká pobláznená. Je sympatický, milý a aj pekný. Neverila by som, že si to o ňom niekedy pomyslím. A ten Marek tiež nie je na zahodenie. Tiež je sympatický, milý a mužnejší ako Maťo. Slovom povedané, už sa mi nezdajú byť takí namyslený ako v telke. Zvyšok cesty prebehne v priateľskom rozhovore. Ani si neuvedomím, že už sme pri našom dome.
" Tak to vy ste si kúpili ten pekný dom?" spýta sa ma so záujmom Marek.
"Nooo" hlesnem, lebo neviem čo nato povedať.
"Ahoj" povie Martin a zrazu ma objíme. Nečakala som to, preto som šokovaná, moje srdce zase skáče a ja si pomyslím že ma dnes už nič neprekvapí.
Lenže akurát vtedy so slovami "Tak čav." ma objíme aj Marek a moje srdce spraví to isté čo pri Martinovi. Ja som ale divná, uvažujem, veď nemôžem byť hneď do oboch !
Ale asi je tu úplne normálne, že skoro cudzí ľudia sa na rozlúčku objímajú, pomyslím si a s úsmevom na tvári vravím:
"Čavte ! "
"Zajtra v škole " povedia obaja naraz a ja sa rozosmejem.

Sláva rozbitým chodníkom-siedma časť

25. listopadu 2011 v 19:01 | Ceruzka |  Sláva rozbitým chodníkom
Siedma časť
"Dedko," prehovoril ocko "je teraz veľmi osamelý a preto sme sa po veľmi dlhom rozmýšľaní rozhodli, že predáme tento byt v Nových Zámkoch, on predá svoj dom v Nitre a spoločne si kúpime nový domček. Znamená to, že sa budeme sťahovať." Dohovoril, a ja som nevedela ako zareagovať. Buď sa mám tešiť, lebo popravde život v Nových Zámkoch ma už zunoval a o takom domčeku som už dlho snívala, ale zas odisť niekde preč, kde nikoho nepoznám...
"Veľmi nás mrzí, že sa sťahujeme v taký nevhodný čas. Akurát pred tvojou maturitou." Prehovorí mamka a tým ma vytrhne z premýšľania. Uvedomím si, že oni ešte nevedia, že to sťahovanie nie je pre mňa až taký problém. Pozriem na nich a zistím, že na mňa s obavami hľadia.
"Och, to nevadí. Teším sa." zrazu si spomeniem na Igora "A kde sa vlastne sťahujeme?"
"Do Úľan nad Žitavou. O mesiac."
"Vy ste skvelý!" zvolám a už aj bežím k ním aby som ich pobozkala. My sa budeme sťahovať! Do Úľan ! To musím napísať Igorovi. Bežím do izby a už aj zapínam počítač. A vtedy, pri pohľade na moju posteľ, si spomeniem prečo sa vlastne sťahujeme.. Moja nálada značne poklesne a preto znie moja správa pre Igora takto:

Ahoj. Práve som sa dozvedela, že sa budeme sťahovať. Hádaj kde? Do Úľan nad Žitavou! O mesiac. A ešte som ťa chcela poprosiť či by si nešiel so mnou na ten pohreb. Je v Utorok o 11:30. ILY ...

Keďže nebol prihlásený, tak som vypla počítač a zapla si telku. Dokopy nič v nej nedávali, preto som si to prepla na óčko. Onedlho som zaspala.

O TÝŽDEŇ: Zase nedeľa a ja sa učím. Myšlienkami som však úplne inde. Spomínam na minulý týždeň. Na to ako ma Igor podržal. Bol úžasný. Aj rodičom sa páči. Som veľmi šťastná že ho mám. Zase sa mi začnú po líci kotúľať slzy... Zrazu si spomeniem na Zuzku. Ona o ničom nevie. Zatvorím knihu s vetou "Teraz sa aj tak nič nenaučím." a volám Zuzke.

Sláva rozbitým chodníkom-šiesta časť

24. listopadu 2011 v 14:46 | Ceruzka |  Sláva rozbitým chodníkom


Šiesta časť



Je nedeľa večer. Zajtra by som mala ísť do školy, no ja nevládzem. Pred dvoma dňami som sa dozvedela, že mi zomrela babka. Celý víkend som preplakala a prespala. Teraz som si uvedomila, že takto to už ďalej nemá význam. Vstala som z postele, umyla som si zuby (jesť som nevládala) a teraz si zapínam mobil. Som zvedavá koľko sms-iek tam budem mať.
"Och," vzdychnem si. Mám tam presne 5 správ.

Tak čo, ako ste došli včera domov? - Zuzka, Sobota 10:21

Búúú ! - Zuzka, sobota 10:23

Ahoj láska. Ako sa máš? Ozvi sa mi. ILY... J - Roman, Sobota 12:48

Čau Zuzi. Igor mi povedal čo sa stalo. Je mi to ľúto. Keby si niečo potrebovala, kľudne sa mi ozvi. - Maja, sobota 16:10

To mi ani odpísať nemôžeš?! - Zuzka, sobota 23:26


Po dočítaní tých piatich správ sa mi kotúľajú slzy po tvári. Igor bol v piatok na mňa taký dobrý! Presne vedal čo potrebujem počuť. A Maja? Hoci niesme najlepšie kamošky, správa sa tak ako sa na najlepšiu kamošku patrí. A Zuzka? Tej radšej ani neodpíšem. Nech si myslí čo chce. Je mi to jeno.... Práve buchli dvere a to zanmená že rodičia sa vrátili od dedka.
"Zuzi, už ti je lepšie?"
"Áno mami." Čo iné mi zostáva? , pomyslím si.
"Tak poď tu, musíme ti niečo povedať. A tak s povzdychom vchádzam do kuchyne. Pozriem na nich a zistím, že ide o fakt niečo dôležité, pretože sú nervózny a mám pocit, že sa boja mojej reakcie na tú novinku.
"Kedy bude pohreb?" napadne ma, lebo neviem či chcem počuť tú novinku.
"V utorok."
"Musím ísť zajtra do školy?" napadne ma ešte.
"Ako chceš. Keď nechceš, nemusíš."
"Nepôjdem" rozhodnem sa. Zrazu nastane ticho ktoré prerušuje iba tikot hodín. Mamka hľadí na ocka a očami mu naznačuje aby mi to oznámil on. Takto tam stojím dosť dlho. Hlavou mi víri mnoho vecí, ktoré by sa mi chystali oznámiť. Rozvádzajú sa? Je mama tehotná?
"Ako sa má dedko?" preruším ticho.
"Presne o tom sme s tebou chceli hovoriť." Povie mamka a pozrie na ocka. Ten si vzdychne a prehovorí...

Milovať oboch sa nedá-3. časť

24. listopadu 2011 v 14:32 | Ceruzka |  Moja minulosť- MH

Predo mnou stojí Martin Harich ! Zrazu sa moje srdce roztancuje. Vôbec si to neviem vysvetliť, lebo v Superstar som ho vôbec nemala rada a vôbec som nevedela pochopiť tie jeho fanúšičky, ako môžu šalieť za takým Slovenským Bieberom. Zmätená tým čo sa deje sa rozhodnem, že mu zdvihnem veci, keďže on na mňa ohúrene pozerá. Lenže akurát vtedy sa spamätá aj on, takže do seba narazíme hlavami.
"Au ! " vykríkneme obaja a tým si konečne aspoň niečo povieme.
"Prepáč " poviem a zmätená utekám do triedy, takže si veci musí pozbierať sám.



MARTIN: Ponáhľam sa po chodbe, lebo práve zazvonilo, keď zrazu do mňa niekto narazí. Už sa mu chystám vynadať, keď si všimnem kto do mňa vlastne narazil. Vidím pred sebou ryšavú hlavu, ktorú však nespoznávam. Jáj, svitne mi zrazu, to musí byť tá nová o ktorej všetci hovoria. Zrazu zdvihla hlavu a ja som zbadal jej krásne oči naplnené slzami. Rozmýšľal som čo jej povedať, no ja, ktorí vždy viem čo povedať, nenachádzam slov. Zaskočený sa zohnem, že si pozbieram veci, no práve v tej chvíli sa aj ona zohla a buchli sme sa hlavami.
"Au! " povedali sme obaja a ja som sa usmial.
"Prepáč" hlesla a utekala preč. Pozeral som sa za ňou a všimol som si do ktorej triedy vošla. Super, oni majú tiež šesť hodín, pomyslím si.
"Prečo sa tváriš akoby si stretol anjela?" vyruší ma z premýšľania Marek.
"Lebo som ho naozaj stretol." :)

Som totálne vytočená!!!

23. listopadu 2011 v 21:22 | Zuzka |  Fanfiction-odkazy
Ach jáj!!! Pri tom internete raz zruším nervy!!! Bol tu dnes servisák, ktorý poriešil jedno veľké NIČ... a zajtra to oco zoberie do roboty tak sa modlite aby to bola nejaká rýchlo odstrániteľná porucha... za celý deň sa mi podarilo pripojiť až teraz ... takže internetu asi konečne došlo, že ho mám chuť nakopať ... uvidím ako to bude s pridávaním ff-iek Asi milujem toho nesprávneho a Láska na nečakanom mieste.. ale nevídim to ružovo... ale dnes to už nebudem pridávať, lebo Ceruzka tu už niečo pridala... Hlavne čítajte a komentujte!!! :-) Ďakujeme... S pozdravom Zuzka...

Milovať oboch sa nedá- 2.časť

23. listopadu 2011 v 19:40 | Ceruzka |  Moja minulosť- MH
Tu máte druhú časť... dúfam že sa bude páčiť. :)

2.časť
"Ahoj" povie neznámy chlapec predo mnou a ja naňho čumím tak, že dokonca zabudnem zavrieť ústa.
"Mám 16 rokov, chodím na gymnázium, som tvoj sused a mám rád americké zvyky." Nevyvedený z miery pokračuje ďalej a podáva mi koláč.
"Volám sa Kristián."
"Ja som Zuzka." Poviem. On sa po týchto slovách prešmykne popri mne dnu a tak mám chtiac-nechtiac spoločnosť. Po chvíľke zistíme že budeme spolužiaci, ale neviem či sa mám tešiť, že aspoň niekoho poznám, lebo mi príde dosť otravný.
"Pôjdeš do školy už zajtra či až v pondelok?"
"V pondelok." Odvetím a mám pocit že viem čo bude nasledovať teraz.
"Super, takže môžeme ísť do školy spolu, ráno prídem pre teba." Povie a moja predtucha sa naplní.
"Dobre." Nič iné mi nezostáva, pomyslím si.

A tak v pondelok ráno kráčame spolu do školy. Nakoniec je možno dobré, že toho Kristiána poznám, lebo ten mi ukazuje kde čo je a tak nemusím nič hľadať. Ale jedna vec je tu, v Liptovskom Mikuláši, rovnaká pomyslím si s úsmevom. Môj príchod tu vyvolal veľký rozruch. Všetci na mňa pozerajú a keď si myslia že to nevidím, tak si niečo šepkajú. Asi sa nestáva veľmi často že tu niekto len tak prestúpi.
Počas veľkej prestávky odbehnem na vécko, aspoň tu som chvíľu sama, pomyslím si. Zrazu mi zapípa mobil. Je to mms-ka od mojej druhej naj kamošky Domči. Po chvíľke premýšľania si ju stiahnem. Viem že by som si mala šetriť kredit, ale teraz súrne potrebujem nejaký kontakt s domovom. Pri otváraní sa mi trasú ruky, tak sa teším. Ale keď sa konečne otvorí, ustrniem. Na tej fotke je Pavlína s Lukym. Bozkávajú sa. Nechcem plakať, ale toto ma dostalo. Moja najlepšia kamoška a môj frajer. Prečo práve ja?... Akurát keď si umývam tvár, zazvoní. Super, ešte aj toto. Snáď si to nikto nevšimne, pomyslím si. V očiach mám ešte slzy, ale musím už ísť do triedy, nesmiem sa hneď v prvý deň zapísať u učiteľov zle. Otvorím dvere a pomaly vyjdem zo záchoda. Hlavu dám dole, aby si nikto nevšimol slzy, no pravda je, že ja tiež nič nevidím. A tak sa naslepo vydám do svojej triedy. Už som v polovici cesty, keď zrazu do niekoho narazím. Rozsypala som u veci. Vzdychnem si a pomaly dvíham hlavu, aby som sa dotyčnému ospravedlnila. Avšak slová ospravedlnenia sa mi zaseknú v ústach keď zbadám do koho som narazila...

Sláva rozbitým chodníkom-piata časť

23. listopadu 2011 v 14:50 | Ceruzka |  Sláva rozbitým chodníkom
Som veľmi rada že vám tu konečne môžem zavesiť piatu časť mojej prvej ff-ky ! Len pre informáciu štvrtá časť bolá tá s tým koncertom... Som zvedavá, či sa vám bude páčiť... :)



Piata časť:
Dnes je zas piatok. Pred týždňom som bola na koncerte The Paranoid a odvtedy som Igora nevidela. Ale všetko sa zmení dnes večer. Ideme von. Celá partia: Ja a Igor, Zuzka s Romanom, Maja s Paťom a Paľo s nejakou Mimou. Asi v pondelok mi prišla sms-ka od neznámeho čísla, ale podľa textu som vedela, že je to Maja. Ešte v sobotu sa dali s Paťom dokopy. Tak veľmi som im to priala!
"Och!" vzdychnem si pri pohľade na hodiny. Mám presne hodinu nato, aby som si natočila vlasy, najedla sa, obliekla si niečo pekné a namaľovala sa. Práve si dávam na pery rúž, keď zazvoní zvonček.
"Ja otvorím!" skríknem skôr než mamka stačí zareagovať.
"Ach!" znie moje sklamanie, keď pred dverami zbadám Zuzku.
Tá sa zasmeje "Čo si čakala Mikuláša?"
"Igora" hlesnem.
"Jáj, Igor je dole, vieš hambil sa tu ísť, keď máš doma fotrovcov..." ale ja už koniec vety ani nepočujem. Bežím dolu schodmi a len čo otvorím dvere nášho vchodu, už som v Igorovom náručí. Potom sa zvítam s Majou a ostatnými. Aj s tou Paľovou Mimou, ktorá sa zdá byť namyslená. Celý večer sa veľmi dobre bavíme. Zdá sa, že som tú Mimu trošku zle odhadla. Je síce namyslená, ale je pravda že má byť načo. Avšak počas celého večera je zábavná a zdá sa, že ma Paľa naozaj rada. Po spoločnom večery sa však oddelíme. Každý pár si ide svojou cestou. Igor a ja sa vyberieme do nášho parku. Už sme na polceste, keď mi zazvoní mobil. Je to mamka. Snáď už nemám ísť domov?, napadne ma.
"Zuzi? Si sama?" znie jej navonok pokojný hlas. Niečo sa stalo, pomyslím si a pozriem na Igora. V jeho očiach sa črtá otázka.
"Nie, som s Igorom." Hlesnem. Na viac sa nezmôžem. Niečo sa stalo, víri mi hlavou. Ale čo?
"Och, to je dobré že nie si sama. Vieš, pred chvíľou mi volal dedko že ba...babka..." a ďalej už počujem iba mamkin plač.
"Mami, čo je s babkou?!" skričím s úzkosťou v hlase. Igor na mňa vyľakane hľadí.
"Zo...zomrela" a mne sa pri týchto slovách podlomia kolená. Igor ma zachráni pred pádom a pomáha mi sadnúť si. Potom mi zoberie z rúk telefón a vraví niečo mojej mamka, no ja nevnímam nič. Babka zomrela. Babka, ktorú mám nadovšetko rada, u ktorej som strávila nejedny prázdniny, tá babka, ktorá mi na sedemnástku upiekla tú najkrajšiu tortu na svete! Igor mi niečo vraví, no ja nevnímam nič. Cítim ako sa mi po lícach kotúľajú slzy. Celá sa roztrasiem. Zrazu ma Igor objíme a ja precitnem.
"Ľúbim ťa!" šepká mi do ucha sťa pohladenie.
Takto tam sedíme strašne dlho, ľudia chodia okolo nás, no my nič nevšímame. Babka zomrela, je fuč, hučí mi v hlave. Zrazu si uvedomím aká som unavená.
"Igor, chcem ísť domov." Poviem.
"Okej."
A tak ideme. Ja ako obarená, rozmýšľam o babke, Igor ma objíma a ja len vďaka nemu vládzem kráčať. Pred dverami mi ešte povie:
"Pamätaj, ľúbim ťa láska." Povie a dá mi pusu na rozlúčku. ♥

Aj jedno obyčajné stretnutie v autobuse ti môže priniesť lásku

22. listopadu 2011 v 19:35 | Zuzka |  Jednorázovky od Zuzky
Tu to máte ... Som zvedavá na komenty...

Roman:
"Och Bože" povedal som si, keď som v jedno ráno vstal a uvedomil si, že moje auto je v servise a tak musím ísť na kapelnú skúšku do Šurian autobusom. Gitaru som už mal v skúšobni, takže som šiel len tak naľahko. Len len, že som stihol autobus. Len čo som vstúpil do autobusu začal som ľutovať, že som dal práve včera auto na každoročnú prehliadku do servisu. Je totiž leto a v autobuse bolo snáď milión ľudí. Nejako som sa prepchal doprostred autobusu, ani neviem ako. Jedna staršia pani akurát vystúpila a zostalo po nej voľné miesto pri jednej babe. "Máš tu voľné?" spýtal som sa slušne. Keďže mala slúchadlá v ušiach, tak sa ma zľakla. "Jasné" povedala. Poznal som ju z videnia. Tiež je z Úľan a často som ju videl na diskotékach a sem-tam aj na našich koncertoch. Neviem čo sa jej stalo, ale mala slzy v očiach. Keď som ju videl naposledy na diskotéke, bolo to už viac ako tri mesiace, mala úsmev na tvári a smiala sa spolu s jej tipujem kamoškou. A teraz? Sedela tu ako kôpka nešťastia a slzy jej tiekli po tvári. ,Viac jej to sekne keď sa usmieva, pomyslel som si, ale nechcel som ju vyrušovať v počúvaní hudby, tak som bol radšej ticho. Vystúpil som v Šuranoch, ale musel som stále rozmýšľať čo sa jej asi mohlo prihodiť. Celú skúšku som o tom premýšľal a chalani sa mi začali smiať, že som sa zamiloval. "Schop sa Roman zajtra máme koncert" povedal mi Igor a potľapkal ma po ramene. Skúška zbehla veľmi rýchlo a opäť som šiel autobusom domov. Celú cestu som o nej musel premýšľať.
Eli:
"Prečo je život taký krutý?" už po stý krát som si kládla túto otázku. Pred tromi mesiacmi mi zomreli rodičia pri auto-nehode, kde do nich nabúral nejaký opitý debil, ktorý vyviazol len s ľahkými poraneniami a moji rodičia? Namieste mŕtvy. Mám jednu sestru , Tynku, ktorá sa potom dosť zrútila a preto sa rozišla s Tomášom. Už odmalička sme boli vo všetkom rovnaké. Počúvame rovnakú hudbu, páčia sa nám tie isté filmy a tak. Samozrejme nie sme dvojčatá, ona má o 2 roky menej. Mňa v tých ťažkých chvíľach podržal donedávna Matúš, môj priateľ. Presne pred mesiacom som ho načapala s Ninou v našom byte. Áno, v našom. Mali sme sa brať a už sme bývali vo vlastnom, teda kúpil ho Matúš, ale bývali sme tam spolu a potom to prišlo. Keď som raz prišla od Tynky, u ktorej som bola robiť jej spoločnosť, aby na to stále nemyslela, aj keď sme si spolu poplakali, tak som ich našla v posteli spolu. Matúš a na ňom jeho kolegyňa Nina. Odsťahovala som sa k Tynke a na Matúša pomaly zabúdam, ale našich mi to už nevráti. Dnes sme opäť boli s Tynkou na hrobe a potom som sa vybrala za kamoškou do Nitry. Sedela som v autobuse a premýšľala o našich a spustili sa mi slzy. Sedela pri mne nejaká staršia pani, ktorá sa po mne pozerala, ako keby som bola strašidlo. Potom vystúpila a prisadol si tenký dlhovlasý chalan. Bol mi známy a potom mi došlo, že to je jeden z Úľan, čo hraje v The Paranoid. Je to suprová kapela, dokonca s Tynkou chodíme aj na koncerty. Milo sa na mňa usmial. Vystúpil v Šuranoch a ja som pokračovala do Nitry.
Na ďalší deň:
Roman:
Dnes máme koncert. Po dobrom obede s chalanmi v McDonalde sme ešte mali skúšku. Večer bol koncert. Blížil sa večer a my sme sa s dodávkou presunuli do Nitry, kde sme mali hrať. Mali sme zvukovú skúšku a potom sme si ešte sadli k baru. Bolo tam už dosť fanúšikov, ale všimol som si ju. Bola tam asi s kamoškou a sedeli pri jednom zo stolov. O chvíľu si všimla aj ona mňa. Mala trochu smutný pohľad, ale už neplakala. Chcel som sa jej prihovoriť, ale mali sme už ísť na stage, tak som to nechal na potom. Celý koncert som ju hľadal pohľadom. Po nejakých troch pesničkách som ju našiel. Teda poviem vám, vie tak dobre tancovať. Vrtela sa tam s tou jej asi kamoškou a vyzerala pri tom suprovo. Mal som sto chutí hodiť gitaru a ísť si s ňou zatancovať, ale chalani by ma zabili. Celý koncert som sa na ňu pozeral, lebo ma k nej niečo neuveriteľne ťahalo. Raz sa na mňa pozrela a neverím, usmiala sa. Pri pesničke Záblesky rán som si opäť všimol slzy, ako na nej tak aj na tej jej kamoške. Po koncerte som ju chcel nájsť, ale bola autogramiáda a musel som sa fotiť a podpisovať. Mal som obrovské šťastie, lebo sa pri mne objavila tá jej kamoška a chcela podpis. ,Musím využiť šancu, povedal som si. "Prepáč, že sa pýtam, ale ako sa volá tá tvoja kamoška?" spýtal som sa. "Volá sa Eli a nie je moja kamoška, ale sestra" povedala a mala tiež ten smutný výraz v tvári. "Ďakujem" povedal sa pofotil sa podpísal a konečne ju mohol začať hľadať. Vedel som, že šanca, že ju tu teraz nájdem je v podstate nulová, ale pokúsiť sa o to môžem. Pomaly som už strácal nádej, ale potom som ju zazrel. Bola vzadu za klubom a telefonovala. Podišiel som ku nej a zase sa zľakla ako prvýkrát. Zložila a pozrela na mňa opäť so slzami v očiach. "Ahoj Eli" povedal som. "Odkiaľ vieš moje meno?" spýtala sa. "Tvoja sestra Tynka mi ho povedala" povedal som jej. "Prečo si smutná?" spýtal som sa. "Mám to trochu ťažké" povedala mi. "A kde máš sestru?" "Išla na WC" povedala. Sadla si na schody zadného vchodu. Prisadol som si. Stále mala slzy v očiach a už jej začali stekať po lícach. "Čo sa ti stalo?" spýtal som sa trochu opatrne, lebo som vedel, že ma kľudne môže poslať kade-ľahšie, ale nedokázal som na ňu prestať myslieť. "Vieš naši rodičia nám pred tromi mesiacmi umreli, Tynka sa z toho dosť zrútila, aj keď teraz je už v pohode a ja som už bola zasnúbená, keď som načapala svojho snúbenca s jeho kolegyňou v našej posteli. To je v skratke môj život" povedala a ja som na ňu pozeral otvorenými ústami. "A ty hovoríš, že to máš trochu ťažké" povedal som po chvíli. "No..." povedala a slzy jej neprestávali tiecť. Objal som ju. V tej chvíli som nevedel čo iné by som mohol spraviť. Ja stratiť rodičov, potom načapať milujúcu osobu s iným v posteli, to by ma už bolo zložilo. Potom som vzal jej tvár do svojich dlaní. "Neplač, tak ti to nesluší" povedal som a utrel jej slzy. Jedno som pochopil. Keď ju nepobozkám teraz, tak to budem ľutovať. Veľmi jemne som ju pobozkal a bál sa, že mi jednu vlepí, keď sa odtrhnem. Avšak ona to neurobila. Za chvíľu sa pri nás objavila Tynka a s ňou aj chalani. Ja som Eli objímal a jej stále tiekli prúdy slz. "Eli neplač, lebo budem aj ja" povedala Tynka. Chalani sa na mňa pozreli pohľadom ,Čo sa tu deje?,. Tynka o chvíľu tiež začala slziť a Igor ju objal. Slušalo im to spolu. Paťo a Paľo išli baliť aparatúru a my s Igorom sme tam ostali s Eli a Tynkou. Eli sa ku mne viac natlačila a ja som ju stále objímal. Tynka zatiaľ všetko vyrozprávala Igorovi, ktorý na ňu pozeral rovnako ako ja na Eli. "Mali by sme už ísť" povedala Eli. "No, aby sa o nás teta nebála, povedali sme jej, že jej zavoláme len čo dorazíme domov" povedala Tynka. "A kde bývate?" spýtal sa Igor. "V Úľanoch, čaká nás ešte cesta domov" povedala Eli. "Čo keby sme šli s Vami, odprevadiť vás?" spýtal som sa. "To by ste mohli" povedala Tynka. "Tak to ešte idem povedať tým dvom" povedal Igor a zmizol. "A nechceli by ste tam aj prespať, aspoň tam nebudeme dve samé" povedala Eli. "Spýtam sa Igora, keď sa vráti, ale so mnou môžete počítať" povedal som jej a zotrel jej poslednú slzu. Nakoniec Igor tiež súhlasil, takže sme dnes spali u dievčat, ktoré to tam majú neuveriteľne krásne zariadené. Cestou domov mi Eli zaspala v náručí. "Eli vstávaj" povedal som jej a pomaly ju pohladkal po tvári. Vyzerala tak krásne, keď spala, ako anjel. Potom som ju jemne pobozkal a otvorila tie svoje prekrásne oči. Všade po stenách mali fotky svojich rodičov a vládla tam taká ukľudňujúca atmosféra. Ustlali nám v hosťovskej izbe a odobrali sa každá do svojej izby. Ja som si ľahol do postele a pomaly zaspával. "Roman spíš?" spýtal sa ma Igor. "Zaspávam a ty?" spýtal som sa ho. "Ja nemôžem stále musím rozmýšľať o Tynke" povedal a usmial sa. "A ty a Eli, vy ku sebe máte veľmi blízko" povedal po chvíli. "Už keď som ju v autobuse stretol niečo ma k nej ťahalo" povedal som. Igor už nič nepovedal a zaspali sme. Ráno keď som sa zobudil Igor ešte spal. Vstal som a išiel do kuchyne, kde bola Eli. "Bré ránko ako sa cítiš?" spýtal som sa jej. "Už dobre" povedala a usmiala sa na mňa. "No vidíš, že sa vieš usmiať" povedal som a prišiel ku nej. "Teraz sa musíš stále usmievať, lebo takto vyzeráš neodolateľne" povedal som a opäť mal chuť pobozkať ju. Zapozerala sa na hodiny na stene za mnou. Chytil som jej tvár do dlaní a prinútil sa jej pozrieť mi priamo do očí. Začal som sa približovať a ona medzi nami zrušila všetku vzdialenosť. Vtedy som pochopil, že som až po uši zamilovaný.