Otecko pre Sárinku...

20. října 2012 v 21:26 | Ceruzka |  Jednorázovky od Ceruzky
ehm.... Ahojte..... Poznáte ten pocit keď máte niečo pripravené a zrazu vám nejaká vec do toho vojde ?! Nemálo som nadávala keď som včera zistila že náš internet si dal pauzu !!! Neznášam! Ešte raz a meníme firmu! ....
Ale toto je trošku odveci. To čo som chcela povedať je že: Ďakujem vám ! Náš blog existuje jeden rok. A to len vďaka vám. Ďakujem že čítate naše príspevky, ďakujem za každý jeden komentár, za každý jeden hlas v ankete a za podporu.... ste úžasný !!! :) ....
A teraz mi už iba zostáva uviesť jednorázovku odo mňa k tejto príležitosti: Nech sa vám páči ! :) ...
(môj prvý a posledný pokus)

Nasadím už vopred nacvičený úsmev a rozhodne stlačím kľučku na dverách. Dvere sa otvoria a mňa ovanie veľmi hlasná hudba a cigaretový pach, ktorý sa mieša s alkoholovým pachom. Pretlačím sa k baru, objednám si drink a obzerám sa okolo seba. Ľudia sa bavia, jačia, tancujú. Zaľúbené páry všade okolo mňa sa o seba otierajú, barman koketuje s akousi blondínkou a na pódiu spieva kapela.
Bubeník je trošku starší ako zvyšok kapely, no aj tak si vystúpenie užíva. Gitarista a bas gitarista vyplazujú jazyky a veselo si prstami jazdia po strunách svojich nástrojov. Front man skupiny ma zaujme obzvlášť. Je sympatický, usmievavý a veľmi ochotne a nadšene komunikuje s publikom. Na tvári sa mi objaví úsmev a so záujmom pozorujem toto vystúpenie.
"Oukej, ľudia ste úplne skvelý! My sme kapela The Paranoid a bolo nám cťou hrať tu dnes pre vás. Ahojte a bavte sa!" ukončí svoje vystúpenie Igor, ako som sa dozvedela od fanúšikov. Klubom sa ozve vlna piskotu a potlesku. Kapela s úsmevom a s vďakou na tvári schádza z pódia. Odídu kdesi dozadu. Ich miesto zaujme akási iná kapela, ktorej už nevenujem pozornosť.
Vstanem a moje kroky smerujú na parket. Tam začnem tancovať a pritom si obzerám chalanov. Moja misia sa práve začína! Musí byť pekný a vyzerať múdro. To je hlavné. Proste musí mať dobrý genetický materiál.
´Tento je veľmi namyslený, tento má veľké svaly, tomuto odstávajú uši, tento je hrozne arogantný, tohto zas prezrádzajú oči, ktoré sa pozerajú do každého výstrihu...´honí sa mi hlavou.
"Au!" stúpi mi zrazu niekto na nohu. S nervami sa otočím. Predo mnou stojí Igor. Ten spevák, ktorý nedávno zliezol z pódia.
"Prepáč mi to." Ospravedlňuje sa.
"To nevadí." Usmejem sa koketne a hneď sa rozhodnem. On! On, je ten pravý! On sa musí stať otcom môjho dieťaťa!
"Môžem ťa na niečo pozvať?" oplatí mi úsmev.
O hodinu neskôr sme už na parkete na seba nalepený ako dva žuvačky. Vychutnávame si prítomnosť toho druhého. ´Pozor, hlavne sa doňho nezaľúb!´, varuje ma môj vnútorný majáčik, ale moja alkoholom omámená myseľ ho ignoruje. Robí si čo chce. A keď o pár hodín neskôr končíme v akejsi hotelovej izbe a šepkáme si prekrásne slová lásky do uší, nezáleží už na ničom inom.
Avšak ráno, keď sa zobudím, hneď som späť. Môj plán, stať sa slobodnou mamičkou je silnejší ako nejaká láska a preto si v rýchlosti zbieram svoje veci a bežím preč.
O PäŤ MESIACOV NESKôR:
Zamyslene tlačím pred sebou nákupný košík. Moje zväčšujúce sa bruško sa mi už pekne rysuje. O chvíľu to už bude poriadny bachor, s ktorým sa nebude dať ani pohnúť. Preto si už dopredu vyberám veci pre moju maličkú. Dojato sa dotýkam hebkej látky na dupačkách a vkladám si ich do košíka.
"Zlatko a čo toto?" počujem hlas akejsi baby vedľa mňa. V rukách má krásne modré tepláčiky.
"Nie je nato nejako skoro?" usmeje sa jej priateľ a pohladká jej malinké bruško.
"Ale len sa nato pozri! Aké sú podarené." Usmeje sa prosebne.
"No tak dobre." Pobozká ju jej partner a vkladá do nákupného košíka tepláčiky.
V tej chvíli sa mi v oku zaleskne slza. Môj plán stať sa slobodnou matkou nebol až taký dokonalý. Som osamelá, veľmi. Čo by som dala teraz zato, aby som mohla byť s Igorom, otcom môjho dievčatka. Avšak odkedy som od neho ušla, nepočula som o ňom ani slovo.
"Ou, prepáčte." Narazí zrazu niekto do môjho nákupného košíka. Rýchlo si utriem slzu, ktorá mi stiekla na líce.
"To nevadí." Poviem a ani nezdvihnem hlavu, pakujem sa preč. Zrazu mi na ruke pristane niečia ruka.
"Zuzi?" povie váhavo ten hlas a prinúti sa pozrieť sa naňho. Telom mi prejde tisíc voltov, keď pred sebou zbadám Igora.
"Igor..." šepnem prekvapene a zároveň šokovane.
"Toľko som po tebe pátral. Prečo si vtedy ušla?" povie nadšene.
"Musím ísť." Poviem chladne, ani neviem prečo. Chcem ho! Och ako toho muža chcem!
Vtom pomaly pohľadom zíde po mojej postave.
"Aha." Povie prekvapene.
"Hej." Prisvedčím. Dôjde mu to? Dôjde mu kto je otcom?
"V akom si mesiaci?" opýta sa.
"To je len a len moja vec. Teba sa to netýka."
"Je to moje?" trvá na svojom.
"Nie je." Zaklamem a bežím preč. Ani sa neobzriem. Nechávam ho tam stáť. Šokovaného, smutného a sklamaného.
O DVA ROKY NESKôR:
"Sára, ale nechoď ďaleko!" poviem svojej malej, ktorá len nedávno urobila svoje prvé krôčiky. Teraz sa celým jej cieľom stalo objavovanie.
"Nebojaj maminka!" skričí rozkošne a beží k pieskovisku, kde si už ostatné deti zo sídliska usilovne pečú svoje koláčiky.
Ja si sadnem a zadívam sa na skriptá. Rozhodla som sa že si urobím školu. Viem, popri materskej to bude drina, ale čo bude potom keď už Sára pôjde do škôlky? Peniaze budú potrebné.
"Maminá, urobím ti koľáčik!" skričí Sára.
"Áno, maminka je hladná. Urob mi orechoví." Skričím a s úsmevom sa začítam. Odkedy je tu Sára, môj pocit osamelosti pominul. Sára ma rozosmieva každý deň svojimi výstrelmi. Ale čo je malé dieťa oproti človeku o ktorého sa môžem oprieť? Sama v cudzom meste. Iba so Sárou. Ale veď my dve baby si nejako poradíme!
"Mamí! Pozi, ujo mi dal ketoček!" skričí Sárinka. Kvietoček?
"Sárinka, s cudzími sa nerozprávaj!" poviem a bežím k nej. Nevšímam si osobu, ktorá stojí pri nej. Môj materinský cit sa zaoberá iba Sárinkou. Keď sa presvedčím že jej nič nie je, až vtedy zdvihnem pohľad na chlapa, ktorý pri nej stojí.
"Igor..." šepnem prekvapene.
"Ahoj." Usmeje sa a podáva mi kvietok.
"Čo tu robíš?!" skríknem, "Sledoval si nás?!" skričím nahnevane.
"Nie," Povie pokojne, "Šiel som len okolo. Neďaleko sme si prenajali priestor na skúšanie. Išiel som ho skontrolovať." Vysvetľuje.
"Aha." Poviem prekvapene. Malá Sára mu dôverčivo strčí svoju malú rúčku do tej jeho. Igor sa dojato usmeje a so zaľúbením sa na ňu zadíva. Sára má veľmi výrazný nos, zaujímavé pery a pekne kučeravé vlásky. Ako dlho mu potrvá kým zistí kto je jej otec?
"Je to moja dcéra, však?" povie s istotou.
"Áno." Priznám pravdu a v duchu sa vzdávam. Bojovala som už pridlho. Je čas začať si užívať život.
"Prečo?" opýta sa nechápavo.
"Čo?"
"Prečo to všetko. Tie najkrajšie chvíle som stratil. Tehotenstvo, zariaďovanie bývania a prvé kroky malej." Povie vyčítavo.
"Poďme si sadnúť." Poviem a ukážem na neďalekú lavičku. Sárinka odbehne ku pieskovisku a robí si koláčiky. Pre nás. Mňa a Igora.
Sadneme si na lavičku a Igor na mňa s očakávaním pozrie. Čaká vysvetlenie. Ale ako mu to všetko vysvetliť v pár vetách?
"Keď ma naši vyhnali z domu, cítila som sa veľmi osamelá. Chalani mi len lámali srdcia, kamarátky boli vypočítavé a tak ma napadlo, že vlastné dieťa mi nahradí lásku po ktorej som túžila. Preto som chodila na diskotéky, spala s chalanmi a držala sa svojho plánu nezaľúbiť sa," vysvetľujem potichu a po lícach sa mi lejú slzy. Spomienka na moju minulosť bez lásky ma veľmi bolí. Každý človek predsa miluje a má byť milovaný! "Bol si môj prvý a posledný s ktorým som sa vyspala, aby som otehotnela. Hneď sa to podarilo, ale zase som nebola spokojná. Osamelosť ma sprevádza celým životom. Prepáč mi to." Poviem a moje telo sa otriasa vzlykmi.
"Poď sem." Povie upokojujúco a privinie si ma na hruď.
"Máš právo ma nenávidieť."
"Mám právo ťa milovať." Povie nežne. Prekvapene zdvihnem tvár a zadívam sa mu do očí. Pomaly začne svoju tvár približovať k tej mojej a naše pery sa spoja. Náruživo si vynahrádzajú stratené roky.
"Ach, ako dlho som o tomto sníval." Šepne Igor medzi bozkami.
"Ľúbim ťa."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Martinkaaa Martinkaaa | E-mail | Web | 20. října 2012 v 21:42 | Reagovat

Užasné! :))

2 Helena Helena | 21. října 2012 v 1:06 | Reagovat

Vašemu blogu jsem již jednou popřála všechno nejlepší - a chci popřát i Vám, a to ještě hodně dobrých nápadů na povídky a ať Vás chuť psát neopouští nadobro. Byla by to opravdu škoda! Tahle povídka je zajímavá - je vlastně smutná, ale při tom hrozně moc pozitivní! A šťastný konec petří ke štěstí - tak Vám to štěstíčko přeji i já.

3 Tris Tris | Web | 21. října 2012 v 13:20 | Reagovat

Jak už jsem psala u minulého článku... Patří Vám holky hlavně můj velký dík! Už to tu nebudu nijak ohromně rozebírat, jen se vyjádřím k povídce, než ztratím nit a to, co jsem ti chtěla vůbec napsat...

Takže :) ...hrozně se mi líbil námět! Ten nápad mě dostal a očaroval...příběh té holky a její (téměř) zoufalé rozhodnutí stát se svobodnou mámou... už to samo o sobě bylo dokonalé! Ale ten konec...wohou! Líbí se mi takové ty setkávací náhody, když potkáš člověka na místě, kde bys ho vůbec nečekala a on tam stojí s připravenou náručí, ten opojný pocit, mmm... Je to úžasná jednorázovka a já si ji jdu přečít ještě jednou :))

4 Peťula Peťula | Web | 21. října 2012 v 17:32 | Reagovat

Přesně tak, tenhle blog je úžasný... No jinak tahle povídka je opravdu krásná. Musím si ji přečíst ještě jednou.! :))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama