FF-ka na želanie: Prestala som veriť na lásku, ale prišiel on!

11. března 2013 v 20:21 | Zuzka |  Fanfiction na želanie od Zuzky
Takže po neskutočne dlhej dobe sa opäť hlásim, ale mám toho teraz všetko nad hlavu, takže nestíham skoro nič. Veľké ospravedlnenie dlhujem aj Klaudií, ktorá dlho až pridlho čakala a dávam jej povolenie hnevať sa na mňa... Toľko zatiaľ odo mňa, aj tak si spomeniem na niečo, čo som zabudla...


"Budem sa vydávať!" usmiala som sa a ukázala sestre môj PRSTEŇ. "Pane Bože!" povedala užasnuto a pozorne si prezrela snubný prsteň. "Je nádherný, gratulujem sestrička!" celá dojatá ma objala. V ten okamih som bola vážne šťastná a nevedela si predstaviť niečo ešte lepšie ako toto. Myslela som si, že to je raj na zemi, že som konečne našla LÁSKU. Avšak boli to iba moje myšlienky a túžby. To čo prišlo potom, to bolo ako zlé precitnutie zo sna. Zrazu môj život prestal mať zmysel a ja som nemala chuť ho žiť ďalej. A čo vlastne stalo? Môj teraz už bývalý! Milovala som ho a to, že sme už boli zasnúbení, v tom bol zrejme problém. Všetko bolo v poriadku, až začal dlhšie ostávať v práci, stále mu niekto začal vyvolávať, už to nebol on. Raz, keď opäť neprišiel domov, mi to už nedalo a šla som sa pozrieť za ním do práce. Keď som mu vletela do kancelárie, to čo som uvidela mi vyrazilo dych. Jeho asistentka iba v podprsenke na jeho stole a on už bez košele práve rozopínajúc si nohavice. Strelila som mu facku, hodila doňho snubný prsteň a povedala mu, že je koniec, ROZCHOD. Vyletela som z kancelárie a utekala domov. Rýchlo som si pobalila veci a vrátila sa do svojho bytu. Schúlila som sa do klbka a preplakala skoro celú noc. Samozrejme na mobile boli samé neprijaté správy od neho. Vypla som si mobil. Na ďalší deň ma navštívila sestra. Keď sa dozvedela, čo sa stalo, tak som mala čo robiť, aby som ju prehovorila, že väzenie jej nestojí zato, aby ho šla zabiť. Bola u mňa celý deň, ale večer odišla, lebo šla vonku s Igorom, jej priateľom. Ako išli dni, týždne, chytila som poriadnu DEPKU. Často ma sestra bola navštevovať, niekedy prišiel aj Igor, ako dnes. Snažili sa ma vytiahnuť von. "Prestaňte! Aj keby som s vami išla, tak tam budem ako piate koleso na voze! Nikam nejdem!" "Klaudia! Nepreháňaj! A ak ti to tak vadí, že by si sa nemala s kým rozprávať, tak Igor môže zavolať Romana!" pozrela na mňa prísne Henrieta. "Kto je Roman?" "Môj najlepší kamoš, zavolám mu!" povedal Igor a už vytáčal číslo. Išiel telefonovať do vedľajšej izby a mňa Henrieta poslala obliecť sa. Len čo som na seba hodila prvé veci, ktoré som našla v skrini, fakt som nerozmýšľala či mi k sebe idú alebo nie, vrátila som sa do kuchyne. Igor s Henrietou sa o niečom rozprávali. Potom sa otočili na mňa. "Roman súhlasil, takže ideme?" usmial sa na mňa Igor. "Ideme!" zavelila Henrieta, keď som nič nehovorila. Vydali sme sa na cestu ku neďalekej pizzerií. Už z diaľky som videla celkom vysokého chalana s dlhšími čiernymi vlasmi oblečeného v úzkych džínsoch a kockovanej košeli. Vôbec som však netušila, že práve k nemu smerujeme. "Ahojte!" doširoka sa usmial. "Klaudia, toto je Roman. Roman toto je Klaudia!" začal s predstavovaním Igor. Roman sa usmial a hneď ma objal. Potom sa zvítal aj s Henrietou a Igorom. Sadli sme si do boxu, objednali si pizzu. Chvíľku sme kecali všetci štyria, ale potom sme sa akosi podelili. Igor s Henrietou sa tam na niečom smiali a mňa sa Roman vypytoval na môj život. Otvorila som sa mu, mala som pocit, že je správny človek, že nie je jedným z tých, ktorý bude moje problémy šíriť ďalej. Večer ma bol ešte odprevadiť domov. Bol hrozne milý, dal mi pusu na líce, poprial mi dobrú noc a odišiel. S úsmevom na perách som sa položila do perín a zaspala. Ako išiel čas s Romanom sa z nás stali dobrí kamaráti, chodili sme spolu často vonku a ja som opäť začala žiť, bez nejakých depiek a nechuti do života. Dnes sme sa mali stretnúť pred obchodným centrom, Roman dostal náladu na nákupy. Avšak, keď som ho tam čakala objavil sa neviem odkiaľ môj bývalý. "Klaudia mohli by sme sa porozprávať?" "Nie nemohli! Ja s tebou nemám o čom hovoriť!" povedala som rázne. "Ale ja s tebou musím hovoriť!" pozrel na mňa prosebne. "Pozri mám ťa dosť, nielen, že si mi zamoril odkazovku, ale stále mi vyvolávaš, vypisuješ, už mám toho pokrk!" "Ahoj Klaudia!" prišiel Roman. "Aha, takže takto toto je! Už si si za mňa našla náhradu!" povedal. Videla som, že Romana to trošku naštvalo a chcel niečo povedať, ale radšej som začala ja. "Pozri, mysli si čo chceš, tvoj názor ma nezaujíma!" povedala som, chytila Romana za ruku a odtiahla ho dnu. "Čo to malo byť?" "Len môj bývalý, už ho nechcem ani vidieť!" "To bol debil!" povedal a objal ma. "Si v pohode?" spýtal sa. "Ale jasné, len som nečakala, že ho stretnem, ale kašlime na to a poďme nakupovať!" povedala som a odtiahla ho do jeho obľúbeného obchodu. "Túto alebo túto?" pýtal sa ma Roman. "Preboha Roman už si konečne vyber! Stepujem tu už 45 minút! Začínam si myslieť, že si vadný!" "Ale zlatko! Nebuď na mňa taká prísna!" nahodil psie oči a objal ma. "Tak ktorú čiernu alebo modrú?" pošepkal mi do ucha, keď ma objímal. Zasmiala som sa. "Mám dosť! Ty naozaj nie si z tejto planéty!" pokrútila som hlavou. "A keďže sa mi tu už nechce stepovať, tak hovorím čierna!" usmiala som sa. "Ďakujem!" usmial sa Roman a konečne naklusal ku pokladni. Prešli sme ešte pár obchodov, kde som Romana trochu viac krotila, lebo ma už boleli nohy a vystávanie niekde ďalších 45 minút by ma zabilo. Nakoniec sme šli ku mne na kávu, lebo Roman povedal, že ja robím tú najlepšiu. Uvarila dom nám kávu a sadli sme si do obývačky na gauč. Usrkávali sme si z kávy a Roman si prezeral moje albumy z detstva a smial sa. "Tu si bola taká zlatá!" usmieval sa. "Mala som asi 5, boli sme na dovolenke!" usmiala som sa na fotku, kde som sa usmievala vo veľkých maminých slnečných okuliaroch. Vedľa mňa stála Henrieta a objímala ma okolo krku. Usrkla som si z kávy, ale neušiel mi Romanov pohľad. "Čo sa tak pozeráš?" usmiala som sa naňho. Položil hrnček s kávou a album a prisadol si bližšie. "Vieš, že teraz ti to pristane ešte viac ako na tej fotke?" usmial sa a chytil ma jemne za bradu. Donútil ma tak pozerať mu priamo do očí a ja som len cítila ako mi nastupuje červeň do líc. O chvíľu naše tváre delili posledné milimetre, cítila som jeho dych na svojej tvári. O chvíľku ma pobozkal. Ocitla som sa mimo reality. Nebol to BOZK aký mi dával môj bývalý, iba bezcitný a silný. Bol to bozk veľmi nežný a pre mňa ten najkrajší aký som kedy dostala. Na chvíľku sa odklonil, usmial sa na mňa a potom sme sa opäť ponorili mimo reality do ríše nehy a náklonnosti k tomu druhému.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Peťula Peťula | Web | 11. března 2013 v 20:49 | Reagovat

Ouuu! Tak to bylo brutálně dobré.. :)

2 KlauDi KlauDi | 15. března 2013 v 21:43 | Reagovat

Bože to je úžasné! Ďakujem Zuzi, je to naozaj brutálne :) Si ma potešila a veľmi. Čakanie stalo za to a vôbec sa nehnevám ;)

3 Tris Tris | 31. března 2013 v 11:45 | Reagovat

Úžasné! Aaaach, já si prostě potrpím na zamilované happy-endy!  :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama